VYREZÁVANÉ KRÍŽE NA PODPOĽANÍ MICHAL MACHAVA
Výskum a dokumentácia najstarších krížov v obciach okresu Detva Michal Machava 2023
© Autor: Mgr. Michal Machava Recenzent: Mgr. Ján Golian, PhD. Jazyková korektúra: PaedDr. Renata Babicová Fotografie bez uvedenia zdroja pri popise obrázka: © Michal Machava Fotografia na obálke: Ornament Jána Fekiača a Jozefa Fekiača z Detvy použitý na stĺpe v budove Podpolianskeho múzea v Detve ISBN 978-80-570-5540-2 Rukopis publikácie z verejných zdrojov podporil Fond na podporu umenia.
Úvod ..................................................................................................................................... 1 Podpoľanie............................................................................................................................ 3 Drevené vyrezávané kríže na Podpoľaní ............................................................................. 6 Prícestné drevené kríže ................................................................................................... 22 Náhrobné kríže ................................................................................................................ 26 Podpolianske múzeum v Detve ....................................................................................... 30 Lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene ..................................................................... 32 Centrum tradičnej kultúry v Detve ................................................................................ 33 Centrum pre tradičnú ľudovú kultúru ........................................................................... 33 DETVA ................................................................................................................................35 HRIŇOVÁ ...........................................................................................................................47 DETVIANSKA HUTA.........................................................................................................56 DÚBRAVY...........................................................................................................................61 HORNÝ TISOVNÍK ............................................................................................................64 KLOKOČ .............................................................................................................................68 KORYTÁRKY......................................................................................................................72 KRIVÁŇ ..............................................................................................................................75 LÁTKY ................................................................................................................................77 PODKRIVÁŇ ......................................................................................................................82 SLATINSKÉ LAZY .............................................................................................................84 STARÁ HUTA .....................................................................................................................86 STOŽOK ..............................................................................................................................88 VÍGĽAŠ ...............................................................................................................................90 VÍGĽAŠSKÁ HUTA-KALINKA .........................................................................................92 Digitálna mapa krížov a sakrálnych objektov....................................................................93 Záver ...................................................................................................................................94 Bibliografia..........................................................................................................................96 Poďakovanie ......................................................................................................................100
Oblasť Podpoľania je ešte aj dnes na mnohých miestach posiata ľudovou architektúrou a jej špecifickými prvkami, ktoré dotvárajú obraz miestnej krajiny. Sú súčasťou kultúrnych prejavov miestnych obyvateľov, ktorí sa po stáročia snažili svoje predstavy, vieru a cit preniesť do zhmotnenej podoby. Takými sú aj drevené vyrezávané kríže a objekty sakrálnej architektúry. V miestnej krajine ich nachádzame ako mementá viery, symbol posledného odpočinku či pamätných udalostí. Konkrétne miesta ich výskytu by sa dali označiť ako známe ,,genius loci“ ,; ktoré v sebe synkreticky spája duchovnú podstatu, lokálne špecifikum, vzťah ku krajine a nadväznosť na lokálnu identitu miestnych obyvateľov v danom priestore a čase. Neraz sú tým posledným pamätníkom vysídlenej časti krajiny, kde v minulosti pulzoval dedinský život aj so svojimi duchovnými hodnotami. Sakrálna architektúra prirodzene podlieha vývoju a procesom zmien. Neraz sa tak deje v priebehu krátkeho časového obdobia. Do úzadia a ponechaniu svojmu osudu sa dostávajú hlavne najstaršie formy drobnej sakrálnej architektúry, akými sú božie muky, zastavenia, pôvodné kamenné náhrobníky, doskové náhrobníky, liatinové, resp. kovové náhrobníky, umelecky kované ohrádky hrobov, kaplnky a hlavne pre oblasť Podpoľania typické drevené vyrezávané kríže. Majstrovské rezbárske diela plné symbolov a rozmanitou ľudovou ornamentálnou tvorbou častokrát nenávratne miznú zo svojich prirodzených lokalít bez toho, aby sme dostali šancu vedieť viac o ich pôvode. Najstaršie drevené vyrezávané kríže patria vzhľadom na svoj vek a technickú kondíciu k najohrozenejším prvkom drobnej sakrálnej architektúry. Tie sa z krajiny postupne vytrácajú poveternostnými vplyvmi, ľudskou (ne)činnosťou, slabou zainteresovanosťou pamäťových inštitúcií z oblasti ochrany kultúrneho dedičstva, neodbornými zásahmi či prirodzeným spôsobom nahrádzania starých krížov novými. Predmetom môjho výskumu a dokumentácie je oblasť, ktorá zohľadňuje katastrálne územie 15 obcí okresu Detva. V týchto obciach je výskyt krížov pomerne častý a kontinuita výroby aj napriek nízkemu záujmu o tento druh remeselnej činnosti naďalej pretrváva. Ide o nasledovné mestá a obce: Hriňová, Detva, Detvianska Huta, Dúbravy, Horný Tisovník, Klokoč, Korytárky, Kriváň, Látky, Podkriváň, Slatinské Lazy, Stará Huta, Stožok a Vígľaš. Pri každej zo spomenutých obcí sumarizujem výstupy výskumu a uvádzam najstaršie zachované prícestné a náhrobné kríže. Obdobie vzniku jednotlivých krížov bolo určené 1
dendrochronologického výskumu. Početne sa však vyskytujú aj také kríže, kde sa obdobie ich vzniku neuvádza. V tomto prípade je možné určiť obdobie podľa identifikácie ornamentálnej výzdoby konkrétneho rezbára a obdobia jeho tvorby, prípadne odhadom na základe štádia zvetrania dreva a následným porovnávaním s datovanými krížmi. Primárnym bol terénny výskum prícestných a náhrobných krížov, ktoré v krajine naďalej plnia svoju funkciu a sú odrazom religióznych a kultúrnych hodnôt miestnych obyvateľov. Pozorované kríže a sakrálne objekty v krajine boli zároveň zaznamenané v prístupnej digitálnej mape, ktorá zobrazuje okolo 380 objektov. Sekundárnym výskumom boli kríže, ktoré už nie sú na svojom pôvodnom mieste a nachádzajú sa prevažne v múzeách. Ide o Podpolianske múzeum v Detve a Lesnícke a drevárske múzeum vo Zvolene, ktorých expozície a pôsobnosť je zameraná na kultúrny región Podpoľanie. V nich sa vyrezávané kríže stali súčasťou vzácnych expozícii a depozitárnych fondov. Dôležitým zdrojom informácií bol naratívny výskum, dobová fotodokumentácia a literárne pramene. Michal Machava 1 Rok vyrytý na kríži. Uvádzal sa predovšetkým v spodnej čelnej a chrbtovej časti kríža. 2
Kultúrne regióny Slovenska sa navzájom od seba odlišujú špecifickými znakmi kultúrnych prejavov, ku ktorým patria aj znaky tradičnej kultúry (hudba, odev, staviteľstvo, tanec a i.). Jedným z nich sú aj drevené vyrezávané kríže, známe tiež ako detvianske kríže, ktoré sú pre oblasť Podpoľania špecifické. Vyznačujú sa bohatou ornamentálnou symbolikou a znakmi, ktoré sú výsledkom majstrovstva miestnych rezbárov a svojim umiestnením v krajine odzrkadľujú dobu v ktorej vznikli. Najstaršie z nich nachádzame predovšetkým v širokej oblasti Podpoľania. Podpoľanie, ako kultúrny región nemá presne vymedzené geografické ani administratívne hranice. Z etnografického hľadiska ide o rázovitú oblasť, ktorá sa nachádza v strede Slovenska v povodí rieky Slatina a stredného Hrona. Na severe predstavuje pomyselnú hranicu obec Podkonice, na juhu Horný Tisovník, na východe Látky a na západe Lukavica. Centrom regiónu je mesto Detva s necelými 15 tisícmi obyvateľmi.2 Rozlohou najväčším mestom je Hriňová, ktorá je typickým reprezentantom lazníckeho osídlenia a pretrvávajúcim živým folklórom. Dominantou kraja je sopečné pohorie Poľana, ktoré sa začleňuje do celku sopečných pohorí Slovenského stredohoria. Z pohľadu histórie bolo pre Podpoľanie významné 15. – 16. storočie, kedy zasiahlo územie osídlenie na valaskom práve. Rozľahlé vysokohorské pasienky – hole a podhorské lúky poskytovali vhodné podmienky pre rozvoj salašníckeho spôsobu chovu oviec. Kolonizácia na valaskom práve priniesla nielen nový systém hospodárenia, ale aj kultúrne prvky, ktoré v novom prostredí zdomácneli a nadobudli regionálne špecifiká.3 Podpoľanie sa začalo kreovať na území Vígľašského hradného panstva, ktoré bolo s kratšími prestávkami až do 17. storočia majetkom uhorskej koruny. Panstvo bolo známym poľovníckym revírom uhorských panovníkov, preto sa neskôr najmä v romantizujúcej literatúre spájalo s kráľmi, ako boli Žigmund Luxemburský či Matej Korvín. Pričinením komárňanského župana Ladislava Csákyho pokračovalo osídlenie panstva. Na jeho územie boli pozvaní obyvatelia, ktorí mali za úlohu kultivovať zalesnené plochy. Preto došlo v roku 1638 k založeniu dediny Detva a následne aj ku kolonizácii okolia tohto nového centra Podpoľania.4 Počet obyvateľov Detvy sa už v roku 1653 natoľko zväčšil, že Ladislav Csáky vyhovel žiadosti poddaných a rozšíril chotár Detvy na úkor Očovej. Osídlenie zalesnených svahov ĽUPTÁK, Ján a kol. Podpoľanie. Rázovitý región so živými tradíciami, s. 7 BEŇUŠKOVÁ, Zuzana. Tradičná kultúra regiónov Slovenska, s. 134 4 ĎURKOVÁ, Mária. Podpoľanie a najstaršie dejiny Detvy. In Historický časopis, s. 390-392 2 3 3
alebo aspoň jej premenou na pastviská. Stopy takýchto premien sú dodnes badateľné predovšetkým na podhorským pastvinách hriňovských a detvianskych lazov. Impozantné sú predovšetkým miestne historické krajinné štruktúry. Kamenné medze, kopy, pastierske kamenné studne, terasovité polia a závlahový systém tzv. odrážok, ktorý privádzal vodu v kilometrových diaľkach na pastviny, napájadlá a do blízkosti roztratených osídlení. Do konca 18. storočia sa osídlili okolité lazy Detvianskej Huty, Hriňovej, Stožku, Piešťa, Klokoča, Kalinky a iných lokalít. V Detve a jej okolí sa postupne vzmáhalo obyvateľstvo aj hospodársky. Bol tu pivovar, mlyny, skláreň, obyvatelia sa zaoberali pastierstvom, chovom dobytka, spracovaním dreva a poľnohospodárstvom. Roku 1787 zakladá v Detve Ján Vagač prvú bryndziareň na Slovensku. Tento typický druh podnikania sa tu udržal až do prvej polovice 20. storočia. Chotár zaberal územie Detvy, Hriňovej a Kriváňa.5 Detva bola ako centrum Podpoľania charakteristická početnou populáciou. Už od začiatku 19. storočia bola po Banskej Bystrici druhou najväčšou obcou vo Zvolenskej stolici. Hoci v samotnej dedine žila výrazná menšina celej populácie, veľké množstvo obyvateľstva bolo „skryté“ na lazoch. Práve v dôsledku vzrastajúceho počtu obyvateľov a stúpajúceho hospodárskeho významu bola Detva v roku 1811 povýšená na mestečko (oppidum) s pridelením jarmočného a trhového práva. Rast obyvateľstva sa po udelení výsad zintenzívnil, čo sa prejavilo v prvom modernom sčítaní obyvateľov v roku 1869. Podľa jeho výsledkov bola Detva s viac ako 10 000 obyvateľmi siedmou najväčšou obcou na území dnešného Slovenska. Pri následnej reorganizácii verejnej správy bola zaradená medzi tzv. veľké obce, čo ešte viac zvýraznilo jej význam medzi uhorskými sídlami. Vo všeobecnosti sa vedelo, že hoci celá obec niesla názov Detva, jej vnútorná štruktúra vôbec nebola jednoduchá. Okrem vysokého počtu lazov bola problémom aj ich roztratenosť a veľká vzdialenosť od centra obce a sídla úradov. Preto sa otvorene začalo uvažovať o rozdelení Detvy na menšie časti, čím by sa vytvorili nové samostatné obce. Jej rozdelenie nebolo jednoduchou záležitosťou, preto tento proces trval niekoľko rokov. Už od začiatku 80. rokov 19. storočia zemepán Mikuláš Kiss Nemeskéri navrhoval Výboru Zvolenskej župy, aby Hriňová bola od Detvy odčlenená ako samostatná obec s vlastnou úradovňou a so samosprávnou reprezentáciou. O vyčlenení Hriňovej ako PISOŇ Štefan. Dejiny Detvy a jej miesto v kultúre. In ŠVEHLÁK Svetozár a KOVAČOVIČ Igor. Podpoľanie, tradície a súčasnosť, Bratislava: Krajské osvetové stredisko Banská Bystrica a Folklórne slávnosti pod Poľanou Detva, 1979, s. 32-33 5 4
70421/1890 z 21. októbra 1890.6 Vzhľadom na rozsiahlosť územia a odlišnosť vývoja jednotlivých oblastí Podpoľania stretáva sa tu niekoľko subregiónov s osobitými kultúrnymi prvkami. Podpoľanie bolo neraz až preceňované ako kolíska slovenskej ľudovej kultúry vďaka bohatstvu etnografického a folklórneho materiálu. Laznícky spôsob života poznačil aj prejavy v kultúre. Život na samote prinútil ľudí zhotovovať si všetky predmety pre dennú potrebu doma. Pastierskoroľnícky spôsob života našiel svoj odraz aj v prejavoch výtvarného umenia.7 K tým bezpochyby patrí aj rezbárske umenie, ktoré sa uplatnilo aj na objektoch drobnej sakrálnej architektúry, no predovšetkým na drevených vyrezávaných krížoch. GOLIAN, Ján. Dejiny do roku 1918, In GOLIAN Ján a kol. Hriňová. Monografia mesta. Hriňová: Mesto Hriňová, 2022, s. 53- s. 61 7 BEŇUŠKOVÁ, Zuzana. Tradičná kultúra regiónov Slovenska, s. 136 6 5
Fleepit Digital © 2021